Keď som otvorila bránku, neverila som vlastným očiam.
Pozrela som na svoje nohy, ale nebola som v červených topánkach Dorotky. Mala som na sebe modré tenisky, trochu už zničené, lebo vo veľkom vzrušení som zabudla prezuť si starostlivo prichystané turistické topánky.
Ale tak to chodí, keď človek po troch rokoch konečne dostane kúsok voľna.
Vstane za svitania, aby načas dorazil k úpätiu Nagy-Egedu, odkiaľ si môže vlastným tempom vyšľapať na vrchol, pritom si v duchu vyčíta, že už mesiace používa eliptický trenažér len ako sušiak na bielizeň.
A potom si ešte pred zatváracou hodinou zájde do Házisárkány a dobre sa zasmeje, že aj keď knižnicu alebo ulicu po ňom nenazvali, reštauráciu už áno.
Ako malé dieťa, ktoré si odkladá najlepšie sústo, tak si odkladám aj ja najsilnejší moment dňa.
Ešte predtým si však v Marjáne dám „žabí dezert“. To sa pri návšteve Egru nesmie vynechať. Takisto ako Bolykiovcov, ktorí pri každom otvorení fľaše dokazujú, že dokážu naplniť cirkus do jednej fľaše vína.
A potom príde chvíľa. Človek sa nadýchne. Smer – kopec!
Vo vyrovnaných radoch spokojne pučiace viniče v Kőporosi. Keď asfalt ubieha spod nôh, akoby aj duša bola o niečo ľahšia. Stúpam.
Keď Waze oznámi, že cieľ je po ľavej strane, zbadám zvedavých hostiteľov.
Spod rozstrapatených „alpaka účesov“ sa na mňa dívajú obrovské, teplé hnedé oči a po otvorení bránky sa objaví aj baranček, ktorý ma veselo „bééééé“ privíta, že som naozaj dorazila.
Až vtedy uvidím chodník kľukatiaci sa za bránou, začínajúci pri rozľahlom výbehu alpakových susedov, vinúci sa medzi kvitnúcimi ovocnými stromami smerom k nášmu večernému príbytku.
Píšem rozprávky, no kráčajúc po drevenom chodníku mám pocit, že tentoraz píše rozprávka mňa.
Slnko sa už chystá na odpočinok, takže domček a výhľad sa ukazujú v tej najromantickejšej podobe.
Keby som to videla len na fotke, v duchu by som gratulovala marketérom ubytovania.
Ale v realite nie je žiadny filter ani Photoshop.
S očakávaním dieťaťa, ktoré sa teší na Vianoce, zadám kód na vchodových dverách a objavujem tiny house.
Doteraz som takéto domčeky videla len na fotkách – kamarát ich zbožne miluje a priznávam, aj ja som štedro rozdávala srdiečka na jeho obrázky.
Teraz som však súčasťou obrazu a srdce mi bije tak, ako kedysi, keď som prvýkrát vedela, že som zamilovaná.
Niekoľko šťastlivcov už zažilo, aké je to, keď je niekto v realite presne taký, ako na obrázku.
A keď sa človek, ktorého si spoznával týždne či mesiace cez správy, naozaj ukáže byť pozorný, očarujúci, zábavný a už na prvom rande cítiš, že chémia je tam.
Cestovanie je moja vášeň, preto priznávam, že som vyberavá.
Ale tu všetko sedí. Všetko je. S vkusom vybrané, veľkoryso a s láskou naplnené.
Cítim, že nás čakali a že sa naozaj tešia, že sme prišli.
Lebo neprišla som sama.
Je to malá romantická schôdzka. Niečo, čo by sa malo predpisovať na recept a každý rodič by si to mal vyzdvihnúť.
Dva dni v útulnom hniezdočku, kde je všetko vytvorené preto, aby ste znovu našli cestu k sebe, k sebe samým, k pocitu šťastia, ktorý sa niekde v každodennom zhonu stratil.
Sadnúť si na terasu a sledovať, ako slnko sfarbuje hrebeň Mátry do červena.
Uvoľnene v jacuzzi hádať, kde je hrad, ktorá je bazilika, minaret.
Rozmýšľať, aké by to bolo znova si tu prečítať Egri csillagok, keby sme tu nestrávili len jednu noc, ale týždeň, alebo aj celú večnosť – so Stanglim, susedovým kocúrom, ktorý sa k tebe pritúli tak samozrejme, akoby ťa dávno poznal.
K ľahkej večeri z domu hrá z Marshall reproduktora jazz – a tvoj manžel, zvukový inžinier, je konečne úplne spokojný s technikou. Konečne!
Keď sa oči nasýtia diaľkou a využiješ osvieženie, ktoré dá jacuzzi a pohodlný sprchovací kút, smer postel!
Nikdy som nespala v takej posteli, z ktorej sa otvára 180-stupňový panoramatický výhľad na mesto spiace podo mnou.
Keby manžel netrval na tom, že musíme vyskúšať high-tech filmové vybavenie, určite by som ešte hodiny hľadela na svetlá Egru.
Plátno sa na stlačenie tlačidla spustilo a film, ktorý sa naň premietol, ma napokon úplne pohltil.
Tak ako aj noc, po ktorej som spala ako bábätko.
Kiežby všade venovali takú pozornosť tomu, na akom matraci a v akej posteľnej bielizni spíš!
Najradšej by som si všetko vzala so sebou do kufra.
Ale kam by som potom túžila vrátiť sa?
Presne sem. Ako Anne Shirley na Zelený vrch, kde je všetko také čarovné, akoby sa to zrodilo vo fantázii spisovateľa.
